Tento rok bude 35 rokov od pádu socializmu a začiatku budovania demokracie na Slovensku. Čiže je to takmer rovnaký čas ako trvalo obdobie socializmu v Československu. Preto je vhodný čas na porovnanie týchto dvoch systémov na život obyčajných ľudí, lebo ako tvrdia všetci politici od socializmu po kapitalizmus, vždy im ide o obyčajného človeka.
Takže, toto nebude vedecká štúdia plná čísel a grafov, ale pohľad človeka, ktorý prežil socializmus, zúčastnil sa aktívne revolúcie a aktívne žije aj v demokracii.
Začnime zahraničnou politikou.
Po rozpade Sovietskeho zväzu a socialistického tábora sa skončilo aj bipolárne rozdelenie sveta a dominantnou veľmocou sa na 30 rokov stali USA. Tým sa zmenilo aj mocenské centrum, ktoré ovplyvňuje chod aj Slovenska. Namiesto Moskvy chodia naši politici po pokyny do Washingtonu. Fotka s americkým prezidentom je ten najväčší skalp pre nášho politika, a to platí od Dzurindu až po Fica. Americké veľvyslanectvo zasahuje do vnútorných záležitostí Slovenska tak, že aj bývalé veľvyslanectvo ZSSR popri ňom musí vyzerať ako obyčajný žiačik.
Namiesto Varšavskej zmluvy sme v NATO. Ako člen Varšavskej zmluvy sme nikdy nebojovali mimo nášho územia (na našom území iba v rámci vojenských cvičení). Na druhej strane ako člen NATO sme bojovali v Iraku a hlavne 20r okov sme boli súčasťou okupačných armád v Afganistane. Za údajný boj za našu slobodu sme prelievali krv našich mladých chlapcov v bohom zabudnutej pustatine vzdialenej 4500km v boji proti pastierom oviec a kôz, ktorí ani netušia kde je Slovensko a je smiešne si myslieť, že by nejakým spôsobom zaútočili na našu slobodu.
Keď Sovietsky zväz zaútočil na Afganistan, tak tam zomierali iba jeho vojaci a neviem si predstaviť, že by prinútili bojovať v tejto vojne ostatné socialistické štáty ako to urobili USA so svojimi satelitmi vrátane Slovenska. Zdá sa ,že miera podriadenosti voči strýkovi Samovi z Washingtonu je taká istá, ak nie väčšia ako voči Ivanovi z Moskvy.
Vnútorná politika.
Tu by sa mohlo zdať, že kapitalizmus vyhráva na celej čiare. Všetci čo sme boli v roku 1989 na námestiach sme boli presvedčení, že už nikdy neodpustíme cenzúru a prenasledovanie ľudí za ich názory a sloboda prejavu bude nedotknuteľná. No dnes už o tom nie som presvedčený, že sa tak nedeje.
Keď vidíme angažovaných progresívnych novinárov, hercov a mimovládky, ktoré sa nám snažia vnucovať len jeden správny názor a ostatní sú ostrakizovaní a nepozývaní do médií, aby mohli prezentovať aj iný názor ako je ten správny (zdá sa , že Ján Čarnogurský je znovu zakázaný v médiách. Videli ste ho niekedy v RTVS pri oslavách novembra????).
Alebo snaha zlikvidovať podnikanie majiteľa hračkárstva Dráčik, skupinou angažovaných aktivistov na čele s hercom Kempkom len preto, že niekto má iný názor ako ten progresívny.
A na koniec zlatý klinec. Vypnutie ruských televízií, aby sa vraj občania nepodali ruskej propagande. Tiež sme nemohli pred 1989 pozerať rakúsku televíziu a hádajte prečo? Aby sme neposlali kapitalistickej ideológii. Podoba čisto náhodná.
Ekonomika.
Za 35 rokov socializmu boli postavené takmer všetky významné fabriky na Slovensku. Slovnaft, VSŽ, Duslo Šaľa, Plastika Nitra, Chemické závody v Bratislave, Nováky, Humenné, Strojárske fabriky v takmer každom väčšom meste Martin, Dubnica, Púchov…..za kapitalizmu okrem 3 automobiliek, žiadna významná investícia… Všetky veľké vodné elektrárne či jadrové elektrárne boli postavené za socializmu.
A čerešnička na záver. Štát postavil takmer všetky nemocnice u nás za socializmu. Príbeh nemocnice Rázsochy v Bratislave, je učebnicovým príkladom ako je to u nás v porovnaní so socializmom. Pôvodná stavba sa začala stavať 1987, z pôvodného projektu sa za 30 rokov kapitalizmu postavil iba skelet a aj ten slávnostne zbúral premiér Pellegrini a odvtedy je tam 5 rokov iba jedna veľká diera.
Takáto veľká diera je aj v duši väčšiny Slovákov, ktorí stáli na námestiach v novembri 1989 a dúfali v nový, lepší svet bez jedinej správnej ideológie, cenzorov a veľkých bratov, s ktorými na večné časy budeme budovať svetlejšiu budúcnosť.